Ako dieťa som ich milovala. Čierne rožky, ktoré mali na „chrbte“ vrásky a jemne žuvaciu konzistenciu. Lenže odkedy nás navždy opustila babi, už ich nejako s mamou nevieme dotiahnuť do dokonalosti.

Recept je pritom veľmi jednoduchý:

„Rozbij jedno nebo dvě vejce. Dohromady tři…“ brázdi mojou hlavou citát z filmu Byl jednou jeden král.

Náš recept je na štyri bielky, čo sa hodí ako „pendant“ k lineckému cestu, na ktoré zas treba štyri žĺtky. Ale o tom niekedy inokedy.

Aj ďalšie prísady sú relatívne prehľadné:

Štvrť kila práškového cukru, štvrť kila mletých lieskových orieškoov a dve tabuľky čokolády. Tu vyvstáva otázka, že čo boli v roku páně (niekedy začiatkom minulého storočia, tipujem), tabuľky čokolády. Ostáva len dúfať, že boli stogramové, tak ako dnes.

Základom úspechu je dobre ušľahaný sneh z bielkov. Kedysi to znamenalo kŕč v aktívnej ruke, kým sme v starom medenom kotlíku metličkou ušľahali sneh, v ktorom tá metlička musela sama stáť. Dnes to všetko mrskneme do robota a iba sa prizeráme, ako sa nám to krásne šľahá.

                                

 

Možno by tá metla aj stála, keby nevisela z ramena robota.

Keď už máme pocit, že sneh je tuhý, postupne prisýpame cukor. Sneh nám trochu spadne, ale nebojíme sa, vieme, že spadne ešte viac, keď prisypeme oriešky. Tak ich prisypeme.

Keďže sme boli leniví strúhať čokoládu ručne na strúhadle a tiež sme túto nemilú činnosť prenechali robotovi, nemáme pekne postrúhanú čokoládu a keď ju začneme vhadzovať do mixéra, uvedomíme si, že toto je zásadná chyba v technologickom postupe. (Zapíšeme si za uši: nebyť lenivý, čokoládu strúhať ručne!)

Naivne sa domnievame, že to nevadí, že sa nám čokoláda ešte rozmixuje. Nerozmixuje.

Prv než zavaríme chudáka robota, odstavíme ho a domiešame cesto ručne. Teda, ideálne špachtľou, lebo zababranými rukami sa veľmi zle pracuje.

Kým sa prísady miešali v mixéri, vymastili a vysypali sme si plech. Lebo tak sa to vždy robilo.

Nuž i nadišiel kritický okamih, kedy vytiahneme „udělátko“ po babinke a snažíme sa cez neho pretlačiť hotovú zmes na plech. Zistíme, že „tudy cesta nevede“. Hm, treba nejaký zlepšovák. Cukrárske vrecko nemáme, tak si z papiera na pečenie vykrútime kornút, a aby nám držal tvar, zopneme ho kancelárskou spinkou.

Naberieme kopcovitú lyžicu zmesi, naplníme provizórne cukrárske vrecko a tlačíme a tlačíme a… nič. (Fun fact, keď píšete všetkými desiatimi prstami a nepozeráte sa na klávesnicu a pravú ruku posuniete trochu viac doprava, namiesto „nič“ napíšete „moč“. Nič moč teda.)

Pokus s vreckom nevyšiel, zmes sa cez udělátko nedá prepchať. Zababranými rukami otvoríme zásuvku, odkiaľ vylovíme vykrajovač na melón. Pôvodne sme síce hľadali naberačku na zmrzlinu, ale nejako ju nevidíme, a vykrajovač nám udrie do oka. Aj druhý, ktorý sme dostali do daru. Tak jedným budeme naberať a druhým vyškrabávať, nech sú aspoň porcie podobne veľké a nech to má nejakú „štábnu kultúru“.

Ha. Zmes sa lepí všade. Na ruky, na plech, od ktorého sa odliepa aj s posypovou múkou. Zahodíme teda vykrajovače melónu a siahneme po klasickej čajovej lyžičke. Veď nejako to na ten plech musíme dostať.

Je dobojované! Teda, prvý plech je ako-tak naplnený. Šup s ním do pece. Pec má byť na „miernu teplotu“ – opäť údaj z minulého storočia, z ktorého nie som veľmi múdra. Dajme 150 Celziov, je to o niečo viac ako v saune, ale predsa len menej, než keď pečieme pizzu.

Kým bude prvá dávka v peci, pripravíme si druhý plech. Nebabreme sa už s vymasťovaním a vysypávaním, veď vlastne postačí aj papier na pečenie. Aspoň tie lepkavé potvory nebudú na seba lepiť múku.

Rožky sa majú piecť asi dvadsať minút, po prvých piatich strácajú tmavohnedú farbu, takže už sa nedajú označiť za „čierne“. Kôpky cesta nepripomínali rožky v zásade nikdy, ale ani sa celkom neroztiekli na placky, čiže ešte stále sa môžeme tváriť, že to tak má byť.

Po dvadsiatich minútach nervózne podupkávame pred pecou, či sa nám „rožky“ ešte nespálili. Usúdime, že ešte sa môžu chvíľu opaľovať, a keďže im to ide tak pomaly, zvýšime im teplotu na 160 Celziov.

Po cca pol hodine vytiahneme prvý plech, lenže nemáme poriadny podberák. Výsledné novotvary teda z plechu odlepujeme škrabkou na syr. Vrazíme do pece druhý plech a pustíme sa do písania poznámok na budúce pečenie.

Keď rožky vychladnú, ochutnáme a skonštatujeme, že chuťovo sa na originál podobajú, aj keď s takýmto výzorom by ich veru babi nespoznala.

A teraz sa môžeme smelo pustiť do upratovania tej spúšte, ktorú tento experiment v kuchyni zanechal.

Pečeniu zdar!

 

PS: Písané ako “my”, ale spáchala som to sama.