Bez týchto koláčikov si neviem predstaviť Vianoce.

Moje najobľúbenejšie vianočné pečivo. V zásade si ho síce môžete urobiť kedykoľvek ako „čajové“ pečivo, ale u nás doma sa spája výlučne s čarom Vianoc a možno práve preto ho tak milujem, lebo nie je kažodenné. (Do rodiny koláčiky doniesla babi ešte ako „důlkové“)

Inak to nie je žiadny veľký zázrak, skôr babračka.

Začneme tým, že si rozpustíme 140 gramov masla. Ešte som ho neskúšala pripálené, ale mohla by to byť zaujímavá variácia.

Ďalších 140 gramov masla rozotrieme do peny a pridávame cukor. Snažíme sa odolať pokušeniu, objesť sa sladkým maslom.

Preto radšej rýchlo pridáme tri žĺtka, lebo každý predsa vie, že surové vajíčka neradno koštovať.

Ak sme použili vajíčka od sliepok  prikrmovaných paprikou (to aby sme si mysleli, že aké zdravé ich kupujeme), je výsledkom krásne žltá hmota. Do nej potom pomaly pridáme ešte aj rozpustené maslo a takto pekne vymiešame.

Do tejto hladkej hmoty potom postupne zapracujeme kopec hladkej múky. Skoro pol kila. (420g)

Umyjeme si špinavé ruky a s chuťou sa pustíme miesiť železo. Teda pardón, cesto. Netreba to ale preháňať, lebo predsa len, je tam dosť masla a ono sa potvora rýchlo topí. Takže len tak, aby sa nám to spojilo to premiesime a necháme chvíľu oddýchnuť.

A teraz začína skutočná zábava. Koláčiky totiž pekne po jednom šuľkáme zo zdanlivo neubúdajúcej masy cesta. (Vyjde to minimálne na tri veľké husto obsadené plechy.) Odštipneme si vždy čo najmenší kúsok, ušúľame, zistíme, že výsledná guľôčka je priveľká, alebo sa nám v rámci šúľania urobili na nej „jazvy“ a môžeme začať odznova. Keďže koláčiky robievame iba raz do roka, nemáme potrebnú prax, aby sme vedeli z voleja odhadnúť správne množstvo. V každom prípade platí – čím menšie, tým lepšie. Budú akurát do pusy a lekvár v jamke nám koláčik tak akurát vychutí, že nebude ani suchý, ani príliš lekvárový.

Aha, že jamka. Tak jamku, samozrejme, robíme opačným koncom varešky a robíme ju okamžite po ušúľaní, lebo inak by sme si už stuhnutý koláčik zjazvili.

Na záver ešte koláčiky potrieme klasicky rozšľahaným vajíčkom a NEDÁME piecť.

Veru – ak nemáte poriadny balkón, kde by ste mohli nechať koláčiky cez noc oddychovať v chlade, musíte ísť k mame, ako ja. Alebo vymeniť byt.

Na druhý deň ráno mama strčí plechy do stredne vyhriatej rúry (vraj nejakých 160 stupňov) a pomaly asi dvadsať minút koláčiky opeká do ružova.

Mama zatiaľ nedodala obrázok koláčikov upečených na plechu. Redakcia bude aktualizovať priebežne 🙂

Takto vyzerajú v škatuli:

Upečené a oddýchnuté koláčiky dokončíme lekvárovým bindi – tretím okom boha Šivu a môžeme si pochutnávať. Najlepšie sa inak hodí ríbezľový lekvár, lebo je príjemne kyselkavý. Ale nie taký z obchodu, kde sú samé zrniečka. Precedený lekvár si musíte urobiť vo vlastnej réžii v lete. (To aby ste zime mohli povedať, keď sa vás opýta, že čo ste v lete robili – ríbezľový lekvár.)

Dobrú chuť!

Rozpis pre istotu ešte komplet:

140g roztopeného masla
140g neroztopeného masla
140g práškového cukru
3 žĺtka
420g hladkej múky
kôra z nestriekaného citróna – v čase našich starých mám to bol asi menší problém než dnes, takže ja ju poväčšinou vynechávam
trocha vanilkového cukru (ale fakt stačí trocha)
vajíčko na potretie
domáci ríbezľový lekvár bez zrniečok

Dúfam, že som na nič nezabudla, lebo recept sem dávam z hlavy.